Žatva, to bol vlastne súbor pracovných úkonov spätých so zberom dozretého obilia. Ako žacie náradie sa používal kosák a kosa. Zožaté, prípadne pokosené obilie sa ukladalo do hrstí (huša, pomitka), ktoré sa viazali pomocou slamených povriesel. Začiatkom 20. storočia sa na to v poľnohospodársky produktívnejších oblastiach a na juhozápadnom Slovensku začali používať motúzy. Pri viazaní do slamených povriesel sa niekde používal drevený viazací kolík (kruteľ, knuteľ). Snopy sa ukladali do horizontálnej aj vertikálnej polohy. Poslednou fázou žatevných prác priamo na poli bolo pohrabanie strniska, vyzbieranie kláskov a následný zvoz obilia. Krátke obdobie pripadajúce na žatvu si pri tradičných prácach vyžadovalo sústredenie pracovných síl; odrazilo sa to aj na organizovaní rodinného života. Okrem rôznych foriem susedskej a príbuzenskej výpomoci odrábali chudobnejší roľníci na žatevných prácach dohovorený počet dní za vypožičaný záprah. Organizácia žatevných prác v obci mala veľký význam najmä v období trojpoľného hospodárenia v súvislosti s celkovou organizáciou poľnohospodárskych prác a pasením hospodárskych zvierat v chotári. V produktívnych oblastiach sa pri žatve využívali aj sezónni robotníci. Žatva bola vyvrcholením hospodárskeho roka roľníka. Jej význam sa odrazil aj vo zvykoch, v ktorých okrem zábavnej časti bolo možné registrovať aj zvyšky predkresťanských ďakovných a obetných slávností.
Ďalším úkonom po zvoze z poľa bola mlatba, ktorá sa vykonávala už na dvoroch gazdovstiev. Majetnejší gazdovia vlastnili mláťačky, ktoré po ukončení mlátenia vlastnej úrody prenajímali ďalším záujemcom. Mláťačka bola vlastne stroj drevenej konštrukcie, samozrejme s kovovými súčasťami, poháňaná externým parným, neskôr elektrickým strojom pomocou remeňového prevodu.
Mlátenie na dvore Arpáda Kovácsa s manželkou Jolanou Szabó pod číslom domu 692 v Nemeckom Diószegu.
