Najstarším športom, ktorý sa začal v našom meste propagovať a presadzovať je bezpochyby futbal. Prvé zmienky o tejto hre v našom blízkom okolí sú z roku 1892. Konkrétne v Sládkovičove založili prvý futbalový klub (DSG) v roku 1914. Prvé ihrisko si nadšenci vybudovali v niekdajších Kasárňach za obytnými domami pre slobodných, ako sa píše v knihe Michala Pethőho a Prisky Vavrikovej, vydanej pri príležitosti 100. ho výročia organizovaného futbalu v Sládkovičove. Toto ihrisko bolo príliš od ruky a preto si na priestoroch, ktoré sa využívali ako konský trh vybudovali nové ihrisko. Dnes na tejto ploche je nový cintorín. Gazdovia však mali svoje obchodné záujmy a keď boli konské trhy futbal išiel bokom. Tretie ihrisko vybudovali tiež na trhovisku, kde sa obchodovalo s ošípanými. S finančnou pomocou cukrovaru a miestnych gazdov sa podarilo vybudovať dokonca i oplotiť hraciu plochu na ktorej sa hrala táto obľúbená športová hra. Priestory na prezliekanie futbalistom poskytol miestny krčmár z hlavnej ulice pán Jung v tanečnej sále pri svojej krčme.
V roku 1920 bola založená Maďarská sekcia CSAF so sídlom v Bratislave, v ktorej bolo spolu so Sládkovičovom registrovaných ďalších 13 klubov. Už v tomto roku sa naše mužstvo umiestnilo na 3. mieste, rovnako aj v ďalších rokoch naši dosahovali veľmi dobré výsledky a vždy sa v tabuľke umiestnili lepšie, ako na šiestom mieste až do zániku súťaže v roku 1938, keď južnú časť Slovenska pripojili k Maďarsku. Klub sa premenoval na DCGYSE (Diószegi cukorgyári sport eggyesület) Hlavným sponzorom bol Cukrovar a vďaka tomu mohli k nám nastúpiť hráči z Budapešti, z ktorých mnohí po skončení vojny sa rozhodli ostať v Sládkovičove. Medzi nimi boli známe opory nášho futbalu ako Alpár, Klimčák, Plank, Tarnoky a Kalocsay. Aj vďaka nim sa futbal stal veľmi populárnym a tak vedľa TJ Slavoja vzniká nové mužstvo TJ Iskra, sponzorované Ľanárskymi a konopárskymi závodmi. Obe mužstvá hrali v 1.B triede.
Z úspechov TJ Slavoj si pripomeňme najmä:
1952 a 1954 – víťaz okresnej súťaže
1960 a 1966 – víťaz 1.B triedy
1983 – víťaz okresnej súťaže
1995/96 – majster VI. Ligy – postup do V. ligy
1996/97 – postup do IV. ligy
1997/98 – postup do III. ligy, kde hrali až do roku 2001
Tento úvodný článok o sládkovičovskom futbale by nebol kompletný ak by sme nespomenuli najslávnejšieho futbalistu pôvodom z nášho mesta, trojnásobného Kráľa strelcov, člena Klubu kanonierov a reprezentanta Česko-Slovenska Ladislava Józsu.
Laco prezývaný Dišti (*6.1.1948 † 12.12.1999) sa síce narodil v maďarskom Csavolyi, do základnej školy však už chodil v Sládkovičove a už tu sa prejavil jeho futbalistický talent.
Ako učeň v Šamoríne mal možnosť si svoje športové nadanie rozvinúť a tak po skončení nastúpil do zamestnania v Cukrovare a ako futbalista do TJ Slavoj. Základnú vojenskú službu absolvoval v Dukle Praha – Dejvice. Po návrate sa v Sládkovičove ani neohrial a prestúpil do Komárna. Po roku cez Spišskú Novú Ves putoval do I. ligy do Lokomotívy Košice. Tu pôsobil v rokoch 1972 až 1979 a dosiahol tu svoje najväčšie športové úspechy.
Ligovú kariéru ukončil v Jednote Trenčín. Nesúhlasil však s metódami trénera a preto po roku odišiel aj napriek odmietavému stanovisku vedenia Jednoty. Chvíľu pôsobil v DAC Dunajskej Strede, ktorého vedenie úpenlivo pracovalo na postupe mužstva do I. ligy. Po krátkom čase sa vrátil domov k rodine do Sládkovičova. Venoval sa ďalej futbalu ako tréner Slavoja a člen výboru TJ. Nastúpil pracovať do Semenárskeho štátneho majetku na post vodohospodára. Po čase odišiel pracovať do miestnych Mraziarní. Svoju kariéru ukončil v Modranke vo firme Danone, kde ho na pracovisku postihol krutý infarkt.
V roku 2006 bola založená nadácia Ladislava Józsu. V roku 2014 mu odhalili pamätnú tabuľu. V knihe Významné osobnosti Sládkovičova je mu venovaných 5 strán. Každoročne sa koná športový turnaj žiakov VÚC Trnavy „Memoriál Ladislava Józsu“ pod patronátom primátora mesta.
Niečo z jeho súkromia – oženil sa v roku 1970 s učiteľkou MŠ Idou Pethőovou. Mali spolu dvoch synov Tibora a Gábora. Po ukončení pôsobenia v Košiciach si kúpili rozostavaný dom na sídlisku v Sládkovičove, v priamom susedstve brata Štefana, ktorý úspešne dokončili. Laco bol veľmi priateľský človek. Bol rodinne založený, aj keď mal náročný profesionálny život, ktorý ho často na čas odlučoval od rodiny, žil veľmi usporiadaným životom. Bol obdarený nie len športovým talentom, ale aj inteligentným vtipom. Mal rád spoločnosť, v ktorej bol veľmi obľúbený. Vedel zabávať svojimi pútavými príbehmi. Boli sme takmer rovesníci, kolegovia v práci, aj priatelia, bývali sme blízko vedľa seba. Určite nám mnohým chýba a s láskou na neho spomíname.
S použitím materiálov zo spomínaných kníh napísal: Štefan Mikuš. Fotografie z rodinného archívu Idy Józsovej.
