V chotári Diószegu na Szenci út (Seneckej ceste), pri odbočke na Nagyfödémes (Veľké Úľany) stála ako samota Csárda s ktorou je spojená jedna tragická udalosť, ktorú sa pokúsim opísať v tomto smutnom príbehu.
V pondelok, 16. apríla 1928 sa v obci Nagyfödémes konal jarmok, ktorý prilákal ako predajcov, tak aj kupujúcu verejnosť z okolitých obcí. Už v skorých ranných hodinách si príchodivší predávajúci obsadzovali miesta na trhovisku a rozkladali svoj tovar. Tak tomu bolo aj v prípade Varjú Árpáda z Diószegu, ktorý sem priviedol predať svoje len nedávno odstavené teľa. Pešo do Nagyfödémesu to bolo na vyše dvoch hodín cesty, vybral sa teda s teľaťom už skoro ráno, ešte za tmy. Doma zostala jeho manželka Terezka, v deviatom mesiaci tehotenstva, aj s dvojročným synom Árpádom.
Nakoľko bolo teľa dobre stavané a dobre kŕmené, podaril sa mu skvelý obchod a predal ho za cenu, ktorú považoval za dobrú. Doma boli peniaze teraz potrebné viac ako inokedy, lebo bolo potrebné počítať s výdavkami, spojenými s narodením dieťatka, ktoré už s radosťou očakávali.
Bolo zvykom, že po zdarnom obchode pozval predávajúci kupujúceho do miestnej krčmy na takzvaný oldomáš, čiže prípitok. Aj Árpád sa dohodol s kupujúcim, že sa v poobedňajších hodinách stretnú v krčme. Dovtedy však ešte chcel kúpiť nejakú maličkosť malému synovi aj manželke, takzvanú „vásárfia“, čo bol vlastne väčšinou malý spomienkový predmet na túto udalosť.
Poobede potom prišiel Árpád na dohodnutý oldomáš do krčmy, kde sa v takýto deň zdržiavalo mnoho ľudí s podobným cieľom. Stretol sa tu aj s viacerými známymi, pochválil sa svojim zdarným obchodom, čo pravdepodobne začuli aj takí, ktorý nemali len dobré úmysly.
Nakoľko v apríli slnko skoro zapadá, rozlúčil sa a pobral sa na cestu domov. Nevšimol si však dva tiene, ktoré ho v pološere nasledovali z krčmy a zakrádali sa za ním. Takto táto trojica prišla do blízkosti csárdy už v Diószegskom chotári už vlastne za úplnej tmy, na ktorú dvojica sledovateľov zrejme čakala a nič netušiaceho Árpáda prepadli, aby ho olúpili o peniaze, ktoré získal predajom teľaťa. Prekvapený Árpád sa bránil, avšak nemal veľa šancí ubrániť sa nožmi ozbrojeným lupičom, ktorí ho olúpili a bodnými ranami ho aj usmrtili. Po dokonaní skutku sa potom dali na útek, netušiac, že ich zločin mal jedného svedka, ktorý ich spoznal a po príchode do Nagyfödémesu vraždu aj s menami zločincov nahlásil četníkom.
Nebohého Varjú Árpáda potom dopravili domov k manželke, ktorá medzitým porodila dcérku Rozálku.
Na základe výpovede svedka vraždy četníci ešte v tú noc zatkli a uväznili vrahov. Árpád je pochovaný na Diószegskom cintoríne.
Vdova po Varjú Árpádovi, Terézia Varjú vychovala svoje deti sama, za občasnej pomoci blízkej rodiny v dome na Kertalja utca, dnes Hviezdoslavova. Osud k nim ani neskôr nebol prívetivý, lebo v roku 1947 boli vysídlení, ako mnoho ďalších z Diószegu do Vaskútu v Maďarsku.
Vo Vaskúte sa dcéra Rozália vydala za tiež z Diószegu vysídleného György-a Csanakyho, mali spolu tri dcéry, Magdolnu (75rokov), Ágotu (umrela v roku 2008) a Pirosku (73 rokov).
Rozália umrela v roku 2020 v 93. roku svojho života.
Syn Árpád sa vo Vaskúte oženil s miestnou švábkou (nemkou) a umreli bezdetní.
Časom z tohoto smutného príbehu vznikla balada, dokonca aj v zhudobnenej forme, ktorá sa rýchlo rozšírila aj po okolitých obciach. Ako to už býva zvykom, rôzne verzie balady podávali tento smutný príbeh v rôznych formách, napríklad miesto nožov udávali pištole, miesto vraždy preložili napr. do Jelky a podobne. V balade sa objavujú aj mená vrahov, Varjú László a Ajpek István. Ako to už chodí, niekde niečo pridali, niekde ubrali. Len v samotnej Jelke bolo zaznamenaných päť rôznych foriem tejto balady.
Ako prvý zaznamenal túto baladu Károly Mórocz, učiteľ Galantského gymnázia v roku 1967 v Jelke a zaspieval ju Lamos Alajos
1. A Pozsonyi Hírmondóban ezt az új hírt közűték:
Varjú Árpádot pízijér Födémesen megölték.
Varjú László, Ajpek István: ez a gyilkusok neve,
A kocsmábo egész este együtt mulattak véle.
2. Éjféltájbo gonosz tettvágy merült föl a szivükbe:
Kikísérték Varjú Árpádot a falu végére.
Mind a kettő forgópisztolyt szorított a kezébe,
Három éles golyót lőttek Varjú Árpád szívébe.
3. Mikor ezt a gyilkosságot titokban elkövették,
Hogy ez ki nem fog derülnyi, ők maguk közt azt hitték.
De távolról nézte ezt a falu éjjeliőre,
Rokoninak, csendőrségnek nagy-gyorsan jelentette.
4. Varjú Árpád vérës testét Diószëgre vitették,
Felesége karjaira szép csendesen fektették.
– Kedves férjem, ki gyilkult meg? – nagy sírással ráborult,
Bánatában, ijedtében szavai közt elnémult.
5. Varjú László így sóhajt fel:-Nyugalmat nem találok,
Jól tudom, hogy mindenfelé keresnek a zsandárok.
Megtalálták a zsandárok a szenci nagy vásárbo,
Vasra verve kísérték a pozsonyi nagy fegyházbo.
6. A pozsonyi magos fegyház két oldalán de sárgo,
Varjú Árpád gyilkosai oda vannak bezárvo.
A törvényszék szigorúan ott hallgassa ki őket,
Hogy vallják ki, hogy mondják ki minden gonosz tetteket.
7. (Hogy) nem mehetëk én már többé, kisangyalom, tehozzád,
Nem ölellek, nem csókolom piros ajkad, pici szád.
Két kezemen, lábaimon zörög a nagy nehéz vas,
Ha van hozzám igaz szíved, kisangyalom, most sirass!
8. Nem leszünk mi szabadok má soha e nagy világon,
Ifjúságunk elhervad a ilavai fegyházbo.
Én Istenem, jól tudom, hogy igën nagy a mi vétkünk,
Akasztófán, kötél által veszhet el a életünk.
Neskôr boli zaznamenané aj ďalšie obmeny tejto balady napríklad aj v obciach Veľké Úľany, Hrubý Šúr, Mierovo. Hovorí sa tiež, že vtedajší richtár Jelky vypísal finančnú odmenu pre toho, kto ako prvý zhudobní túto baladu. Či to je pravdou nevieme, ale v každom prípade pravdou je, že bola zhudobnená. Zhudobnenú si ju môžete vypočuť tu: https://csemadok.sk/nepzenei-adatbazis/a-pozsonyi-hiradoba/
Ďakujem Lujze Krommer Csanaky za poskytnutie údajov k tomuto článku, ktorý by nevznikol bez jej popudu.
