Životopis
Narodil sa v Diószegu 18. júna 1927 rodičom Weinträger Szilveszter a Balogh Vincencia ako ich jediný syn. Otec bol obuvníkom a matka bola domáca a pracovala ako sezónna robotníčka v konzervárni. Adolf bol po absolvovaní šiestej triedy Ľudovej školy (Elemi iskola) prijatý do Galantskej Občianskej školy (Polgári iskola). V roku 1942 sa prihlásil na Levickú pedagogickú školu (Lévai tanítóképzö iskola), kde však štúdiá neukončil, nakoľko bol v roku 1944 ako 17 ročný povolaný do vojenskej služby. Ako vojak slúžil v Budapešti, kde bol pri jednom leteckom nálete zranený. Na liečenie bol umiestnený do vojenskej nemocnice Debrecen (Debreceni honvéd kórház), kde mu bolo umožnené ako mobilnému pacientovi pokračovať vo svojich štúdiách na miestnom pedagogickom inštitúte (Debreceni református tanítóképzö intézet), ktorý úspešne ukončil v roku 1947 a 27. júna obdržal svoj učiteľský diplom (néptanítói oklevél).
V tom istom roku v apríli, v rámci „výmeny obyvateľstva“ vysídlili jeho rodičov z Diószegu do Vaskútu v Báčsko-Bodrožskej župe, kde si otec našiel prácu v miestnom výrobnom družstve (KTSz) ako obuvník a matka sa zamestnala v miestnom poľnohospodárskom družstve (TSz). Adolf po prevzatí svojho diplomu nasledoval svojich rodičov a zamestnal sa tiež vo výrobnom družstve ako administrátor. Od školského roku 1952/53 bol menovaný za učiteľa v Miestnej škole. V roku 1953 sa oženil s Ilonou Arnold. Z tohoto maželstva sa im narodili dve deti, syn Adolf (1953), ktorý sa stal celoštátne známym stavebným inžinierom a dcéra Eva (1957), ktorá vyštudovala pedagógiu a stala učiteľkou výtvarnej výchovy a zemepisu, neskôr sa stala výtvarným umelcom, umrela v roku 2018. Nakoľko sa u neho už v detstve prejavil talent k výtvarnému umeniu, hneď po príchode do Vaskútu sa prihlásil na štúdium do 7 km vzdialeného mesta Baja na Výtvarnú školu Gyulu Rudnaya (Rudnay Gyula képzőművészeti szabadiskola), kde sa učil pod dohľadom majstra Rudnay Gyula a jeho asistentov P.Bak János, B.Mikli Ferenc a Kun István. V roku 1948 zložil úspešne prijímacie skúšky na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (Budapesti Képzömüvészeti Föiskola), avšak z finančných dôvodov nemohol toto štúdium ani začať. Napriek tomu sa jeho talent neskôr naplno prejavil. Prvú samostatnú výstavu svojich diel mal už v roku 1949 v Budapešti pri príležitosti konania Svetového festivalu mládeže a následne niekoľko ďalších výstav v meste Kecskemét.
Medzičasom napredoval aj vo svojej pedagogickej praxi: v roku 1953 začal večerné štúdium na Vysokej škole pedagogickej (Szegedi pedagógiai föiskola), ktoré v roku 1956 úspešne ukončil štátnicou s vyznamenaním. O deväť rokov neskôr, v roku 1965 bol opäť prijatý na VŠVU, kde 24.januára 1968 obhájil svoju diplomovú prácu a získal diplom stredoškolského učiteľa.
Od školského roku 1969/70 nastúpil ako učiteľ do Ústrednej základnej školy (Központi Általános Iskola) v meste Baja, kde pôsobil do roku 1973. V čase tohoto pôsobenia bol menovaný za mestského-okresného, neskôr župného inšpektora predmetu výtvarná výchova. Medzičasom, v roku 1971 sa s rodinou presťahoval do mesta Baja, do rodinného domu s ateliérom. V roku 1973 bol menovaný za stredoškolského učiteľa pedagogického inštitútu, neskôr Vysokej školy v Baji (Bajai Tanítóképzö Intézet, késöbb Föiskola), kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku 1. septembra 1987.
Po krátkej chorobe nečakane umrel dňa 16. decembra 1987, ako 60-ročný.
Bol pochovaný 22. decembra 1987 na verejnom cintoríne v meste Baja.
Umelecká činnosť
Od roku 1955 bol členom „ Bajai képzőművészek csoportja“ a umeleckej základiny „Művészeti Alap“. Od roku 1969 bol členom Zväzu výtvarných umelcov Maďarska (Magyar Képzőművészek Szövetsége), kde bol neskôr členom užšieho vedenia.
V období rokov 1948-1987 jeho diela figurovali na cca dvoch stovkách výstav, domácich aj zahraničných, v susedných štátoch, ale napríklad aj v anglicku a francúzsku. Svoju prvú samostatnú zbierkovú výstavu akvarelov mal v roku 1961 v Baji. Mal ďalších 49 samostatných výstav, okrem nich aj zahraničných v bývalej NDR (1961) a v bývalej Juhoslávii (1982). V poslednom roku svojho života (1987) sa rozlúčil so svojím obecenstvom šiestimi samostatnými výstavami svojich diel. Jeho diela sa nachádzajú v Maďarskej Národnej Galérii (Magyar Nemzeti Galéria), vo viacerých múzeách, rôznych inštitúciách a súkromných zbierkach.
Vyznamenania
1956 – Medaila Janus Pannonius
1959, 1961 – Zaslúžilý pracovník verejného vzdelávania
1966 – Zaslúžilý pedagóg
1971 – Medaila a cena Székely Bertalan
1971 – Pamätná plaketa Nagy István
Nespočetné ceny, diplomy a uznania z usporiadaných výstav
+ Jeho rodáci zo Sládkovičova ho môžu aj osobne poznať z jeho viacnásobných rodinných návštev v rodnom meste.
Linky na jeho diela:
Na fotografii so svojim žiakom:
